NEBUDEME TICHO A ANI NESMIEME BYŤ rozhovor s Petrom Gettingom

rozhovor pre www.multikulti.sk

Ako si sa dostal k občianskemu ativizmu?

Občiansky aktivizmus nesúvisí len s publicistikou, ale aj literatúrou, umeleckou slobodou, tvorbou. Pre mňa sú to neoddeliteľné nádoby. Nechápem, ako niekto môže byť novinárom či spisovateľom a tváriť sa, že sa ho netýkajú veci, ktoré sa dejú v ľuďoch i na ulici. Často opakujem, že k publicistike ma nepriviedli pozitívne dôvody, ale tá odvrátená strana. Vyrastal som v Žiline a v tej dobe som začal publikovať prvé poviedky. V 90. rokoch, za mečiarizmu, a fakticky až do pádu Slotu v roku 2006, tam bolo niečo, na čo sa podľa mňa asi najlepšie hodí termín “mestský fašizmus”, pričom tu nehovorím v politologických pojmoch, ale snažím sa opísať tú strašidelnosť, aká tam vládla, niečo nehorázne uprostred Európy v 21. storočí. Málo ľudí zvonka si uvedomovalo, že to bolo nacionalistické a mafiánske mesto, roky zakonzervované v chorom systéme strachu, nenávisti, úplatkov, lži a vulgarity. Pre vtedajšiu Žilinu platilo to, čo pre každú neslobodu: ľudia buď kooperovali, alebo sa báli. Za posledných sto rokov sme si odžili opakovane to isté, fašizmus, komunizmus, mečiarizmus aj slotalitu – ako sa to vtedy ľudovo nazýval systém v meste. Keď sme raz sedeli na pive, kamarátka, džezová speváčka, ktorá nikdy neriešila politiku, skonštatovala, že radničné noviny, ktoré boli hlasnou trúbou tej abnormality, nie sú dobré ani na vložky. Možno to znie vulgárne, ale mohla si to dovoliť ako žena a najmä to bola pravda. V tej chvíli som si uvedomil, že buď si budem písať poviedky a žiť vo svojej slonovinovej veži, alebo s tým budem niečo robiť. Goethe raz povedal: keď sa mi niečo nepáči, buď to nechám tak alebo sa to snažím spraviť lepšie, a ja som nechcel skončiť rečami pri pive. Nechcel som ísť tou cestou, či presnejšie, ísť tou necestou.

Ako sa ‘žilinský fašizmus’ prejavoval v praxi?

Už Janko Jesenský písal vo svojich antifašistických básniach, že keď vám niekto príliš často opakuje, akí ste veľmi slobodní, samostatní a velikánski Slováci, buďte si istí, že nie ste. Bola tu demokracia, ale veľmi poškodená, veď za mečiarizmu už prestávala vykazovať známky demokracie. Žilina bola svet sám pre seba. Miestny fašizmus sa vyznačoval extrémnou netoleranciou, primitivizmom, hulvátstvom, neznášanlivosťou voči úplne každej odlišnosti. Tu nešlo len o národnostnú či rasovú neznášanlivosť, aj nezávislé kultúrne aktivity boli vytesňované, praktizoval sa tu prízemný, vydieračský spôsob za dozoru mestskej polície, radnice a tak ďalej. Vytesnené boli nezávislé kultúrne a spoločenské aktivity, ktoré ani nemuseli byť zamerané proti tejto moci, len s ňou skrátka nekooperovali. Povedať slobodný názor bolo takmer nemožné, ten strach bol neuveriteľný, moc bola absolútne centralizovaná a hoci sa hovorilo o blahu pre mesto a pre všetkých, toto blaho bolo v skutočnosti určené len úzkej skupinke ľudí a parazitom okolo nich. Bez diskusie sa v meste riešilo všetko, od miliónových korupčných škandálov po odlievanie gýčových sôch. Symbolom je Štúrovo námestie, pomenované po niekom, koho sochu tu s pompou Slotovci odhalili. Stála tam však sotva pár mesiacov, potom Štúra šmarili do zberných surovín a postavili tam Aupark, pričom pôvodný plán bol, že náš dejateľ bude dokonca stáť v jeho vestibule. Tomu ešte predchádzal predaj celého námestia, ktorý navrhol vo veľmi zlej artikulácii primátor Slota a jeho verní poslanci mu to bez mihnutia oka poslušne odhlasovali. Vtedy som si uvedomil, že keby im opilec na tróne navrhol, že tu nechceme Židov, intelektuálov, modrookých alebo bárs bicyklistov, tak mu to odhlasujú. Ten symbol bronzového Štúra vo vestibule Auparku je tragikomický v celej tej stupidite, ale aj korupcii a arogancii moci.

Mal si s tým aj osobnú skúsenosť?

Skôr komickú. Spomínam si, ako som sa primátora Slotu pri interview opýtal, či je pravda, že pri predaji námestia dostal minimálne taký bakšiš, aká bola celková suma z predaja námestia, teda približne 50 miliónov korún, tak ako sa o tom vtedy hovorilo po meste. Namiesto odpovede začal prskať sliny a soptiť vulgarizmy, načo som mu povedal, že ak to zopakuje, tak ho zažalujem, takže už len prskal. Bolo to komické. Hovorím to preto, lebo to súčasne bolo symptomatické. Mám na mysli to, ako mi vtedy zaziapal: “Von!” – pretože to ukazuje ono absolútne nepochopenie situácie: to on bol totiž na radnici len hosťom, nemá žiadnu legitimitu niekoho vyhadzovať, tá náleží naopak mne – tak ako každému občanovi – a jedine my máme právo vykázať preč volených zástupcov, keď s nimi nie sme spokojní. V Žiline bol však v tej dobe akýkoľvek prejav nekolaborujúceho jedinca zavrhnutý a vulgarizovaný – pamätám si, ako pred voľbami primátor Slota jasne povedal o tých niekoľkých slušných a statočných ľuďoch a občianskych aktivistoch, ktorí vystúpili proti slotalite, že si nepraje, aby v meste títo ľudia po voľbách zostali. To sú reči, ktoré tu boli 14. marca 1939 a aj sa naplnili. Našťastie, dnes sme už predsa len o trochu ďalej, a Slota trápne spadol z piedestrálu.

Prečo to tak dlho trvalo?

Uvedomte si, že významné roky tohto systému spadajú do mečiarizmu, ktorý bol brutálny všade na Slovensku. Niektoré veci skrátka musia dospieť. Myslím si, že málokto čakal, že staré vedenie takto padne na dlažbu. Veľmi podobne to však nachádzam aj v antifašistickom Povstaní či v Nežnej revolúcii. Verejnosť aj samotný uzurpátor sú prekvapení tým naoko ľahkým pádom: v skutočnosti však ide o chorý, zvnútra prehnitý systém, ktorý sa po štuchnutí sám rozpadá. Ľudia pochopili najmä to, že za tým všetkým je lož, bohapustá lož. V tom, ako ich okrádajú o ich vlastné peniaze, ako úzka skupina ľudí okolo radnice ťahá za nitky a nabaľuje sa, skupuje za halier majetky, ničí parky, rúbe stromy. Ja stále čakám, kedy bude Slotovej klike zosobnená zodpovednosť za tieto škody, podobne ako to čakám pri zločinoch mečiarizmu. Myslím si, že naša spoločnosť postúpi ďalej v demokracii, až keď dokáže nielen odstrániť antidemokratické, degeneratívne prvky, ale aj sa s nimi vysporiadať. Pokiaľ voláme po odsúdení zlodeja zemiakov, nechápem, prečo nevoláme po odsúdení politických zločincov, fašistov, mafiánov.

Veľa ľudí iných národností v Žiline nežilo a nežije. Voči komu všetkému bola netolerantná?

Šovinizmus, xenofóbiu, rasizmus, nenávisť razila priamo radnica, to vie predsa každý, kto sleduje politiku Jána Slotu. Za všetko mohol Maďar. Ľudia, ktorí v živote žiadneho nevideli, ho nenávideli. Táto nenávisť sa za mečiarizmu vyrábala na štátnej úrovni a ľahko sa prenášala do končín, kde ich nepoznali, čo je mnohokrát opísaný fenomén. Bytová otázka sa mala v Žiline riešiť tak, že ako sa dozvedel jeden český novinár, vyženú sa Česi a Židia a bytov bude dosť. Viete si predstaviť väčšiu zvrátenosť, ako vycapiť na žilinský katolícky dom, z balkóna ktorého Tiso ziapal svoje nenávistné reči, pamätnú tabuľu nacionalistom – keď rovno oproti cez cestu stojí bývalá synagóga, ktorá zostala po povraždených Židoch? Pre Rómov bol dobrý len malý dvor a veľký bič, prípadne rovno koncentrák. Všetky tieto výroky sú zaznamenané a treba sa stále znova pýtať, kedy zodpovedné orgány budú konečne konať, pretože podľa môjho názoru nie je veľmi zrozumiteľné, ako v našej demokracii môže vôbec existovať Slovenská národná strana, šíriaca desaťročia nenávisť. V minulosti mimochodom predstavitelia SNS nielen odmietali členstvo Slovenska v Európskej únii a oslavovali vznik totalitného fašistického režimu, ale aj vyzdvihovali fašistický stavovský systém, ktorý je v rozpore s demokratickými princípmi a súdy za to rozpustili neonacistickú Slovenskú Pospolitosť.

To však bola skôr minulosť, nie?

Nie, pokiaľ sa to týka nenávisti a nenávistnej politiky, ktorá sa z týchto kruhov razí. V minulosti boli členmi SNS neonacisti a tak ako sa náckovia zúčastňovali na zrazoch tejto strany, boli zasa na neonacistických koncertoch zachytené členské preukazy SNS.

Dnes sa ale tieto dve skupiny navzájom veľmi nemusia, nie?

Ibaže je omylom myslieť si, že je to pre nejaké ideové rozpory, je to len boj kohútov na tom istom smetisku. Rozkol medzi náckami a SNS nastal postupne, jeden z tých faktorov bol, že neonacisti sa začali formovať do vlastných združení, cez ktoré sa snažia preniknúť do spoločnosti, a ďalším dôvodom bola korupcia v SNS, ktorá bola taká hlboká, že vadila už aj náckom, presnejšie, začala im vadiť, keďže sa týkala čohokoľvek, čo smrdí peniazmi vrátane biznisu s kórejskými firmami a podobne. Náckom SNS prestala vyhovovať, hoci dovtedy roky napĺňala ich prázdny ideový svet. Dnes už síce SNS napríklad navonok nedemonštruje za 14. marec, ale to je asi tak celá zmena. Nacionalizmus bude ako jedovaté semeno vždy rodiť len jedovaté plody.

Takže tam hádžeš ešte aj našich národovcov?

Samozrejme, že tí nenesú zodpovednosť za holokaust. Súhlasím však s filozofom Albertom Camusom, človek nemôže byť síce úplne vinný, keďže dejiny nezapočal, ale nie je ani celkom bez viny, lebo v nich pokračuje. Projekt nacionalizmu sa ukázal ako absolútne chybný a priniesol milióny krvavých obetí. Naši národní buditelia operovali s nacionalizmom, aký bol vtedy v móde po celej Európe, na druhú stranu však aj oni siali to jedovaté semeno, ktorého plody, žiaľ, žneme aj dnes. Tak ako vytvorili pozitívne hodnoty, nedokázali prekonať mnohé dobové predsudky, čo však stačí triezvo a kriticky zhodnotiť, nie iba tupo verklíkovať dobové hymny. Keď k tomu prirátame, že zdeprimovaný Štúr v posledných dielach tvrdil, že autokratické cárske Rusko je správny systém a za všetko môžu Židia, je jasné, že to nemôže byť nesympatické našim náckom. Na druhú stranu, štúrovci síce boli ľudia svojej doby – so všetkými znakmi svojej doby – rovnako to však boli aj intelektuáli, ľudia, ktorí na negramotnom, zaostalom a tmárskom Slovensku veľa čítali a propagovali vzdelanie, pokrok, myslenie, takže hoci ich niektorí dnešní obmedzenci zneužívajú, páni okolo Štúra by sa im istotne vysmiali a ešte by ich aj bakuľou parádne vyprášili. Pokiaľ sa však mám vrátiť k fenoménu nacionalizmu, ide jednoznačne o skazonosnú ideu a dôsledky nájdeme v podobe masakier všade po svete.

Ľudia, ktorí nepatria k menšinám a nepracujú pre mimovládky, majú tendenciu sa skôr pridávať k mainstreamu. Zažili ste tú netoleranciu na vlastnej koži?

Nepatrím ani k žiadnej menšine, ani k žiadnej väčšine. Som etnický Slovák, ktorému ani zamak nezáleží na nejakej etnicite, ale na ľudskosti. Jedna z platforiem, na ktorých som vyrastal, bol punk. Tam sme rasizmus vnímali, vlastne naprieč celou alternatívnou kultúrou od hudby, film, divadlo, výtvarníctvo sa tiahne silná niť antirasizmu, odmietania predsudkov, snahe o hľadanie pravdy oproti falošnosti más. To isté však nachádzam aj v starogréckej kynickej filozofii či v takzvanom radikálnom humanizme švédskeho spisovateľa Pära Lagerkvista. Hovoríme stále to isté. Rovnaký je však aj šum masy a piskot potkanov. Boj o pravdu sa nezačal dnes a dneškom sa istotne ani nekončí.

Aká je cesta od punku do mainstreamu?

Som prozaik a publicista, takže by bolo absurdné, ak by som sa nesnažil hovoriť a písať, aby ma počúvali a čítali. Ako prozaik mám celkom iný priestor na vyjadrenie tém, ktoré sú pre mňa dôležité a publicistika patrí zasa tejto realite v tomto čase. Necítim sa byť súčasťou hlavného prúdu a mainstream, tú spomenutú sivú masu, vnímam skôr ako nebezpečný fenomén, ktorý bude hajlovať alebo zdraviť komsomolcov podľa toho, čo je na programe dňa. Masa nikdy nevie, kam kráča, ide tam, kam idú všetci. Spoločnosť však netvorí len mainstream a alternatívna kultúra, za veľmi významný pre jej fungovanie považujem občiansky sektor, ktorí sa mocní snažia tak často démonizovať, keďže im odoberá práve tú moc, ktorú chcú mať pevne v rukách. A stále si myslím, že má zmysel oslovovať obyčajných ľudí, ktorí majú svoje starosti a nemajú čas starať sa o všetky hlúposti, ktorými nás zahlcuje realita.

Ako novinár sa venuješ témam ako nacionalizmus, neonacizmus, pokrývajú tieto prípady podľa teba médiá dostatočne?

Podľa mňa to je často katastrofa. Je to spôsobené jednak tým, že v médiách je veľká fluktuácia ľudí a jednak tým, že – tak ako v každej inej profesii – aj tu sme konfrontovaní s neznalosťou, lenivosťou, babráctvom. Výsledkom sú potom príspevky v televízii, rádiách, časopisoch, ale aj takzvaných mienkotvorných médiách, ktoré odpublikujú článok, v ktorom autor o pochode náckov napíše, že to bol “pochod pravicových extrémistov”. Ďalším variantom je “podujatie pravicových radikálov” či “ultrapravice”. Tieto pojmy zdvíhajú žalúdok, tak sa podobajú eufemizmom, aké používali nacisti, keď pri holokauste hovorili o “konečnom riešení” a o vraždení v plynovej komore ako o “zvláštnom zaobchádzaní”. Toto je práve to víťazstvo náckov v ich snahe etablovať sa do spoločnosti. Fašisti sa snažia navonok pôsobiť ako akási ultrapravica, nacionalisti či milovníci národa. Pravicový extrémista môže byť ešte niekto z KDH, ale toto sú ľudia, ktorí majú vytetovaný hakenkreuz, v Tisovom fašizme vidia raj a ako typickí zbabelci a psychotici útočia s nožíkmi v prevahe na náhodné obete. To je preboha nejaká pravica či súčasť spoločnosti? Z tej sa predsa sami vyčlenili, veď, preboha, iba psychopat dnes verí rasovým árijským ideám a podobným bludom. Prečo im však niekto pristupuje na túto stupídnu hru? Je to pokrytecké či laické, najmä však neslušné, nazývať ich pojmami, ktoré sa ich snažia spätne legitimizovať. Pozrite sa však do médií, na celú tú plejádu novotvarov. Keď je niekto fašista, je to jednoducho fakt a vedeli to už naši dedovia. Ľudia sa boja už len povedať pravdivé slová. Nie je to pritom zďaleka len problém médií. Neoznačujeme veci pravými menami.

Nezamieňajú si novinári eufemizmy s politickou korektnosťou?

To, že fašistu neoznačím fašistom, nie je korektnosť. Je to hlúposť. Pokiaľ niečomu nerozumiem, buď o tom nerobím reportáž, alebo sa o tom snažím dozvedieť čím najviac. Ja uverejňujem v článkoch fotografie z koncertov, kde sa hajluje a kde následne tí istí ľudia vystupujú ako organizátori fašistických pochodov. Medializoval som, že ozvučenie na pochode v Bratislave robila neonacistická hudobná skupina, že účastníci nosia na sebe handry s nápismi, ktoré otvorene propagujú genocídu a polícia to nerieši, prípadne im ešte nejaká pipka nechá niečo šteknúť do správ. Čo sa preboha môže niekto dozvedieť od nácka na pochode k Tisovmu hrobu alebo od Jána Slotu? V tom vidím zodpovednosť médií, pretože každý novinár, ktorý dá mikrofón Kotlebovi a rovnako každý, kto navštevuje pravidelné štvrtkové tlačovky SNS, každý, kto necháva na verejnosti hovoriť názory týmto kreatúram, nesie na tom istú spoluvinu. Pochopte, títo ľudia nemôžu povedať nikdy nič nové. Ak niekto verí Hitlerovým a Tisovým drístom, všetkému tomu rasistickému a nacionalistickému svinstvu, tak to skrátka nie je partner na dialóg, sám sa z neho diskvalifikoval. Pretože dialóg je rozhovor medzi dvoma ľudskými bytosťami a to sa nedá povedať o psychopatovi, ktorý považuje iné etniká či národnosti za menejcenné.

Nemení sa časom postoj polície?

Polícia na Slovensku mi pripadá buď bezradná alebo neochotná. Postoj voči náckom sa mení s vládou, za mečiarizmu to bolo naozaj nenormálne, keďže fašizoidné idey sa propagovali priamo na najvyšších úrovniach a obrazne povedané tu bol les hajlujúcich rúk, s ktorým zodpovední nič nerobili. Po páde Mečiara a nástupe Dzurindovej vlády sa naštartovali aspoň tie základné veci ako legislatíva, zákon o propagácii fašizmu a rasizmu, prestali aspoň také vyšinuté veci ako otvorená propaganda, neonacistické koncerty a podobne. Na druhej strane, už počas pravicovej vlády sa začali okrem reálnej práce vyplňovať kolónky každým, kto sa “hodil”, čo v praxi znamenalo napríklad to, že namiesto postihovania rasistov buzerovala polícia na ulici človeka s punkovým “A” na tričku – ukážkové napríklad bolo, keď deň po zavraždení Daniela Tupého fízli namiesto vymetenia neonacistických pajzlov zasiahli na antifašistickom punkovom koncerte. Zostalo to teda kdesi na polceste a potom prišla takzvaná ľavicová vláda, hoci je jasné, že Smer v skutočnosti nie je ľavica, ale združenie ľudí s ekonomickými záujmami. Tak potom vyzerala aj práca polície. Bolo hrozné sledovať tlačové besedy ministra Kaliňáka, kde fabuloval o práci polície, najzvrátenejšie to bolo pri Kaliňákových veľkohubých tlačovkách o postupe voči vrahom Daniela Tupého. Za Kaliňákovho ministrovania sa nikde nič nevyriešilo, za mreže neputoval ani len obsesívny neonacista Rastislav Rogel, ktorý dvadsať rokov spieva o splynovaní nepriateľov rasy a ktorého pán Kaliňák pozná osobne. Nemyslím si, že v prístupe zodpovedných orgánov šlo o zámer, skôr o absolútnu neschopnosť čokoľvek riešiť, vlastne to len odrážalo celkový obraz Ficovej vlády, ktorej výsledkom boli bludy a to, že sa nabalilo pár ľudí.

Stále ste taký kritický voči polícii a postupu vlády?

Ja nemám byť prečo nekritický, platím ich zo svojich daní, sú to moji zamestnanci, a treba dodať, že zamestnanci dlhodobo zlí, v tom lepšom prípade flákačskí, v tom horšom zločinní. Zatiaľ je, myslím si, priskoro hovoriť, či sa niečo zlepšilo po nástupe novej vlády. Stále tu hrozí tá pohodlnosť a úradnícke štatistiky, kde stačí realizovať perzekúcie voči akýmkoľvek formám alternatívy a občas rozmetať punkový koncert, aby z toho boli body za zásah proti štatistickým “radikálom”. Systém zlyháva v celom spektre, pokiaľ je možné, že Kotleba mohol učiť na škole a súčasne robiť fakľové pochody. Zlyháva to od nás samotných, od našej občianskej uvedomelosti a obyčajnej ľudskej slušnosti, začína to od škôl, kde sa človek namiesto vzdelávania stretne s predsudkami u pedagógov, cez televíziu po fakt, ako u nás prebieha klasická manifestácia zla: v praxi to končí tým, že demokracia nechá políciu dozorovať nad povoleným pochodom náckov, skontrolujú občianky a teatrálne zatknú Kotlebu. Problém je však širší, pretože je schizofrenické, že máme zákony proti propagácii fašizmu, ale v praxi sa vojnových kolaborantov zastávajú niektorí členovia parlamentu či vysokí predstavitelia cirkvi. Ako vysvetliť hajlujúcemu sopliakovi s jeho tínedžerskými mindrákmi, že žiť sa dá aj inak než so zdvihnutou pravačkou, keď v kostole robia biskupi omše za Tisa, ktorý ju sám tak rád zdvíhal, Matica slovenská pod jeho portrétom necháva na 14. marca recitovať maličké detičky a podľa predsedu parlamentnej strany Jána Slotu patrí k “najväčším synom národa”? Čiže otázka v 21. storočí uprostred Európy znie, či sa chceme hlásiť k zlu a zločincom, alebo k humanite a demokracii.

Aký je rozdiel medzi extrémizmom, neonacizmom a nacizmom?

Extrémizmus je pojem, ktorý sa začal používať z pohodlnosti, pretože sa hodí na každého neposlušného. Môžete ním označiť psychopata s hákovým krížom na krku, ale aj nepohodlného ochranára či kamošovu frajerku s čírom. Zažili sme tu už aj to, že vládne kruhy sa nehanbili nazvať extrémistami ekológov a ochranárov, ktorí sa angažovali pri ničení Tatier a odmietajú ohavné praktiky lesákov či poľovníkov. Ten výraz je predovšetkým pohodlnosť, najmä však je ľahko zneužiteľný. Ja som extrémistický spisovateľ a píšem extrémistickú literatúru, a čo teraz, zatknú ma? Opakujem, stačí nazývať veci pravými menami. Napokon, aj “neonacizmus” je zavádzajúci, pretože ide stále len o ten istý, storočný hnis a stále sú to tí istí psychopatickí jedinci s mindrákmi, ktorí tu dupali v uniformách už v 30-tych rokoch minulého storočia a volali Slovensko Slovákom, bez hocijakej pridanej hodnoty. To je to PR, o ktoré sa usilujú: stať sa súčasťou spoločnosti, ktorú chcú ničiť. Rovnako to urobil Hitler. Uznávam, vtedy neexistovala adekvátna psychologická pomoc, ale dnes je celý rad odborných centier a na ulicu už tento kal nesmieme pustiť, lebo vieme, kde to končí.

Stávajú sa pre ľudí akceptovateľnejšími?

Pre istú skupinu ľudí áno, pozrite si volebné výsledky Kotlebu alebo pogromy na severe Čiech spred nedávnej doby, kde fašistom aktívne pomáhali ostatní občania.

Ako sa im podarilo ľudí takto zmobilizovať?

Totálnou frustráciou zo života, ktorej však veľmi dobre rozumiem. Tento život nie je jednoduchý, na každom kroku ťa klamú, sú problémy. Človek nemá čas ani schopnosti analyzovať to a potom príde niekto s jednoduchým receptom. Takto prišiel Hitler a hovoril, že za všetko môžu Židia. Dnes tu Židov nemáme, lebo sme ich sami poslali do plynu, tak sú na rade “cigáni”. To je totiž dôležité – nielen nájsť si nepriateľa, ale aj to, aby bol na okraji spoločnosti a aby sa ho nikto nezastal. Je strašné sledovať, že rovnako ako Hitler, Tiso a ich poskokovia vyrábali z istej skupiny ľudí odpad, opakuje sa to aj dnes. Tak ako sprvu chodili po námestiach s Tisovými portrétmi, neskôr začali hovoriť o židovskom sprisahaní a potom pribrali novú tému – Rómov. Skúšali už každú možnú, momentálne sa im darí s touto. Tam, kde dlhodobo zlyháva spoločnosť a systematická snaha, nastupuje luza.

Taktika hľadania spoločného nepriateľa je veľmi stará. Ako to, že ešte zaberá?

Človek sa s vlastným sebauvedomovaním vyčleňoval voči zvyšku, vždy to je „my“ a „oni“, podľa etnológov sú to veľmi pudové veci, ktoré trvajú v nás už tisícročia. Slota robí celý čas svojou politikou to, čo robí psík, keď ocikáva svoje teritórium: vyčleňuje sa voči zvyšku. Celý zvyšok sveta je nepriateľský voči nám, my sme tí jediní správni. Nikde však nie je stanovené, kto sme to tí „my“. To hľadanie „my“ však z nás môže urobiť ľudí, rovnako ako nás zasa môže neúspech doviesť do pekla.

Čo by mala spraviť majorita k spoločnému nažívaniu? Nejako to budeme musieť zvládnuť.

Menšina je častokrát tolerantnejšia voči väčšine. Slováci sú mladým etnikom, ktoré bolo v minulosti v rôznych útvaroch v menšine. To je pre mňa osobne dosť nepochopiteľné, že my, ktorí sme zažili na vlastnej koži, čo je to byť nula a zažili sme aj naozaj brutálne kultúrne potláčanie, dnes nechávame priestor kreatúram, ktoré chcú to isté robiť druhým. Všimnite si, že naša majorita to svoje opovrhnutie prezentuje už tým, že nechce prijať ani len identitu rómskej menšiny, hanlivo označujeme nielen ich, ale dokonca neuznávame, že majú vlastnú kultúru a vlastný jazyk – nepripomína vám to niečo? Slovenčina je pritom mimoriadne mladý jazyk, čo pozná spisovateľ doslova na vlastnej koži. Je na nás, či chceme na tomto malom priestore robiť to isté, čo sme sami zažili, tým druhým. Sú iba dve cesty. Spolužitie je jednou z nich. Na konci druhej sú plynové komory, nimi sa totiž v obraznom zmysle končí každé zlo.

A čo spolupráca neonacistov z rôznych krajín?

Objem ich tém je stále rovnaký a je jedno, či sme na Slovensku, v Juhoslávii alebo v západnej Európe. My sme tí dobrí, čistá rasa, všetci nám škodia, za všetko môžu Židia. Je to už nuda, ale psychopatickí jedinci si vďaka tomu paradoxne rozumejú. Rogel a jeho grupa hrali na neonacistickom zraze v Taliansku deň predtým, ako v júli 2008 zaútočil, zrejme ešte nabudený vierou v árijské ideály, na hudobný klub Obluda, slovenskí neonacisti robia aj koncerty s maďarskými a všetci spolu veria bielej Európe. Základ je ju ubrániť voči všetkým nebezpečným krvilačným nepriateľom. Z toho vyplýva slovenská podpora Kosova zo strany neonacistov a nacionalistov. Potom sa to začne miešať s mainstreamom, ktorý im z neznalosti alebo neschopnosti na to pritaká, takže vo finále môžete vidieť na neonacistickom pochode za „Kosovo je Srbsko“ pochodovať Jána Čarnogurského. Tak ako si európski náckovia vyrábajú tričká proti takzvanému multikulturalizmu, európsky mainstream si dnes mädlí rúčky a zhoduje sa v tom, ako vraj tento koncept multikulturalizmu zlyhal. Kamoš, ktorý cestoval s punkáčmi po Európe, mi nedávno napísal počas cesty na Balkáne: Kosovo nie je Srbsko, Kosovo je Kosovo. Myslím, že tým povedal všetko aj za mňa.

O chvíľu bude 14. marec. Ako vnímate reakcie predstaviteľov štátu?

Štrnásty marec so sebou prináša každý rok zmes všetkých tých nenormálnych ideí, nezmyslov, lží a podivuhodných existencií. Po námestiach si zasa za sprievodu polície a vyhlásení našich politikov prepochoduje pár obmedzencov, ktorí, keď práve nepochodujú, zbabelo v presile zbijú nevinných ľudí. Súčasne s tým prezident republiky, pred ktorého palácom sa fašistický sviatok odohráva, bude na pretekoch alebo pri inej chvályhodnej činnosti, Matica Slovenská, financovaná z našich daní, možno opäť ako každý rok urobí oslavnú akadémiu a to bude asi tak všetko. Je to tak trochu fraška a tak trochu obraz našej vyspelosti. Oficiálne sa pritom nehlásime k odkazu totalitného režimu, ktorý potláčal ľudské práva, ale k antifašistickej tradícii Povstania.

A čo takzvaná antifa? Aj o tej ste viackrát písali.

To je ďalšie veľké neporozumenie médií a mainstreamu. Opakujem to roky, ale evidentne to mnohým nedochádza, neexistuje nič také ako tajuplná organizácia antifa, ktorá kdesi v podzemí spriada plány a zahaľuje si tváre. Pochopte, antifa je doslovná skratka zo slova antifašizmus. Nič iné nikdy nebola a nie je. Táto skratka sa používa prosto preto, lebo na stene sa dá zamaľovať v nápise antifašizmus jeho začiatok, čo by náckovia radi robili. Pri skratke antifa to však nedáva logiku a navyše je to kratšie. Antifašizmus rovnako nie je nič iné ako vymedzenie sa voči fašizmu, voči tejto konkrétnej podobe zla, zahŕňa predsa obrovskú škálu ľudí s najrôznejšími názormi. Antifašistami boli naši dedkovia v Povstaní rovnako ako Hemingway, Picasso či Janko Jesenský, hoci naozaj neviem povedať, ako by si títo páni navzájom rozumeli. Človek je jednoducho buď fašista alebo antifašista, nič iné v tom nevidím. Antifašistami sú aj osobnosti z umenia, vedy či politiky, rovnako ako na druhej strane sú tí, čo vzývajú 14. marec.

Prečo je pre „nich“ 14. marec taký dôležitý?

14. marca 1939 vznikol na nacistický nátlak umelý štátny útvar, satelit podriadený Tretej ríši. Režim na Slovensku vytvoril podľa Goebbelsovho vzoru priamo Úrad propagandy, ktorý mal ľuďom podsúvať lži, jednou z nich bola úmyselne vyfabrikovaná lož o tom, že Slováci si založili štát nie z Hitlerovej, ale z vlastnej vôle. Tieto dobové propagandistické – a častokrát veľmi primitívne a vulgárne – lži sa tlačili ľuďom do hláv celkom rovnako ako neskôr tie o boľševickom raji na zemi. Ultranacionalizmus vnímal a stále vníma “vlastný štát a národ” ako entitu nadradenú nad všetko ostatné, aj nad ľudské obete, aj nad koncentráky, aj nad totálnu neslobodu pod taktovkou jedinej samovládnucej strany. Slovensko je navyše religiózne, katolicizmus vníma ako inštanciu, ktorá nemôže byť kritizovaná, takže povedať, že kňaz Tiso bol zločinec, Hitlerov lokaj a morálna nula, je pre veľa Slovákov problém. Tiso bol obyčajný priemerný obézny kňaz, velebiť ho aj démonizovať je scestné. Bol to politický tajtrlík, akých poznáme v každej dobe, ktorý v istej dobe nasadol na istý vlak – ústa mal plné Slovenska a Slovákov a pritom až do vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov nikdy pre nich nič neurobil, naopak, za Rakúsko-Uhroska rovnako poskakoval na módnej vlne, podpisoval sa Tiszó József a v maďarčine ako poľný kurát písal články o tom, aké je správne dochnúť za cisára Pána. Bol zhmotnenou karikatúrou poľného kuráta Katza v Haškovom Švejkovi, Tiso bol Katz. Čiže ešte aj ako nacionalista stál za figu. Tragédiou bolo, že Hlinkova strana začala pred vojnou kooperovať s nacistami a neskôr dostali odmenu v podobe smutného 14. marca, kedy sa vyplavila všetka tá bigotnosť, nacionalizmus, xenofóbia, totalitarizmus. Teda to, čo tvorí onen špecifický mišung typického slovenského dedinského fašizmu. Väčšinou sa hovorí v súvislosti s vojnovým režimom o židovskej otázke, čo je však tiež len fragment, veď kto si uvedomuje, že tu nikdy neboli žiadne voľby, politická opozícia šla do koncentráka v Ilave, zakázali sa hŕby kníh z knižníc a do škôl sa vrátil stredovek, zakázaná bola ešte aj Darwinova teória a deti sa opäť učili o modelovaní človeka z hliny, na stene im visel Tiso s Hlinkom a povinne oslavovali Hitlerove narodeniny? Myslím, že dnes by sa k tomu len málokto chcel vrátiť. Zostáva hŕstka fanatikov, ktorí to ospevujú ešte aj dnes.

Prišla tá propagácia 14. marca logicky či spontánne?

Logicky a spontánne. Sme svedkami stále toho istého, už vyše dvadsať rokov sa tu oživujú mŕtvoly. Po páde komunizmu bola v spoločnosti veľká myšlienková prázdnota. Dovtedy bolo niečo, s čím ľudia buď súhlasili alebo nesúhlasili, ale bolo to, odrazu stáli zoči voči realite, o ktorej museli rozhodovať sami. V istej časti spoločnosti sa tá prázdnota zaplnila nacionalizmom. Mnoho z ľudí, ktorí oslavovali Tisa a vnímali vznik Slovenskej republiky ako “druhý slovenský štát”, bolo z tých, ktorí pred novembrom 1989 agilne podporovali komunistické a eštébácke ideály. Zrejme potrebujú barličku a našli si ďalšiu.

Má zmysel protestovať s takým časovým odstupom?

Určite, nemožno to vnímať oddelene od histórie posledných dvadsiatich rokov. Štrnásty marec je dvadsať rokov o týchto ne-hodnotách. Dnes je to pár náckov pozbieraných z celého Slovenska a pár dôchodcov, ktorých prirodzenou cestou ubúda, ale po Nežnej revolúcii to boli tisíce ľudí, ktorým robili ochranku takí tí typickí sedliacki neonacisti z úsvitu deväťdesiatych rokov, polícia sa tomu všetkému otáčala chrbtom, prípadne pozatýkala nejakú iniciatívu za ľudské práva, ktorá protestovala bokom. Nesmieme zabudnúť, že aj takto vzniklo dnešné Slovensko. Nesmieme zabudnúť, že nevzniklo spoločenským konsenzom, ale tým krikľúnstvom na tribúnach, tou nenávisťou, tým, že politické špičky prijali za svoju agendu ultranacionalizmus, tým, že v ich pozadí stáli ľudia, ktorí označovali vzniknutý štát ako “druhý” v poradí, s odkazom nie na demokratické hodnoty, ale na rasistickú vojnovú totalitu. Ak sa chceme hlásiť k demokracii, jednoducho sa nemôžeme hlásiť k tomuto, lebo je to v priamom rozpore. Spoločnosť a aj naša demokracia však dospieva, veď situácia je našťastie rapídne odlišná od tej v 90-tych rokov. To však neznačí, že tu necháme ziapať tých istých klamárov a ich fašistický dorast. Aj preto je akcia Dosť bolo ticha.

Môžeme ju priblížiť?

Vzniklo to ako spontánna reakcia a názov je, myslím, dosť výstižný. Pretože nemáme dosť len Tisa a všetkých tých mŕtvol minulosti, ktoré tu niekto vyhrabáva, ale aj ticha, ktoré okolo toho vládne. Nechceme byť ticho, nebudeme a ani nesmieme byť. Ide už o tretí ročník tejto aktivity, na ktorej sa podieľajú jednotlivci, združenia, organizácie, umelci, vedci, občianski aktivisti, je to naozaj široké spektrum spoločnosti. Prvý ročník sme mali aktivity len priamo 14. marca, minulý rok sa to rozrástlo a tento rok je Dosť bolo ticha od 11.-15. marca. Sú v tom rôzne diskusie, koncerty, ale aj filmový maratón, v ktorom budú filmy o početné dokumenty spoločnosti, ale aj málo známy a kvalitný umelecký film Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Priamo 14. marca budeme večer opäť podávať už tradičný šolet, čo je, myslím, pekná a príjemná bodka za týmto dňom. Podrobný program bude v meste na plagátoch, pripravujeme aj builletiny a informácie sa rovnako nachádzajú aj na stránke www.dostboloticha.sk. Uvítame všetkých, ktorí nechcú byť ticho nielen v tento deň a nielen voči tejto forme zla. Ako to stojí v jednom z prehlásení, náš kultúrny protest ponúka príjemné stretnutia namiesto štekaných hesiel a osláv zločinného režimu. Ponúknuť totiž máme vždy oveľa viac než to, čo ponúka 14. marec v hlavách niekoľkých pomýlencov.

Peter Getting (1975) je prozaik, autor poviedok a dvoch kníh (Klietky 2007, Mrchovisko 2010). Ako publicista začínal v regionálnych novinách v Žiline, v súčasnosti pracuje v redakcii Plus 7 dní, okrem toho má svoje Literárium v mesačníku Notabene. Podieľal sa na viacerých občianskych aktivitách a je aj spoluorganizátorom každoročnej protestnej akcie Dosť bolo ticha. V súčasnosti pripravuje esej o umeleckej kolaborácii slovenských spisovateľov pod názvom Studne mútne a zbierku aktuálnych spoločenských noviel Tiene.