Novinár, spisovateľ, aktivista, punker, ktorý nemá rád hlúposť a lož. O strastiach a príkoriach takmer autokratickej vlády v Žiline, kde začínal, cez prezidenta Tisa a pochody fašistov až po ľudské práva na prelome tisícročí sme sa rozprávali s organizátorom protestnej akcie Dosť bolo ticha Petrom Gettingom (1975).

Ako si sa dostal k občianskemu ativizmu?

Občiansky aktivizmus nesúvisí len s publicistikou, ale aj literatúrou, umeleckou slobodou, tvorbou. Pre mňa sú to neoddeliteľné nádoby. Nechápem, ako niekto môže byť novinárom či spisovateľom a tváriť sa, že sa ho netýkajú veci, ktoré sa dejú v ľuďoch i na ulici. Často opakujem, že k publicistike ma nepriviedli pozitívne dôvody, ale tá odvrátená strana. Vyrastal som v Žiline a v tej dobe som začal publikovať prvé poviedky. V 90. rokoch, za mečiarizmu, a fakticky až do pádu Slotu v roku 2006, tam bolo niečo, na čo sa podľa mňa asi najlepšie hodí termín “mestský fašizmus”, pričom tu nehovorím v politologických pojmoch, ale snažím sa opísať tú strašidelnosť, aká tam vládla, niečo nehorázne uprostred Európy v 21. storočí. Málo ľudí zvonka si uvedomovalo, že to bolo nacionalistické a mafiánske mesto, roky zakonzervované v chorom systéme strachu, nenávisti, úplatkov, lži a vulgarity. Pre vtedajšiu Žilinu platilo to, čo pre každú neslobodu: ľudia buď kooperovali, alebo sa báli. Za posledných sto rokov sme si odžili opakovane to isté, fašizmus, komunizmus, mečiarizmus aj slotalitu – ako sa to vtedy ľudovo nazýval systém v meste. Keď sme raz sedeli na pive, kamarátka, džezová speváčka, ktorá nikdy neriešila politiku, skonštatovala, že radničné noviny, ktoré boli hlasnou trúbou tej abnormality, nie sú dobré ani na vložky. Možno to znie vulgárne, ale mohla si to dovoliť ako žena a najmä to bola pravda. V tej chvíli som si uvedomil, že buď si budem písať poviedky a žiť vo svojej slonovinovej veži, alebo s tým budem niečo robiť. Goethe raz povedal: keď sa mi niečo nepáči, buď to nechám tak alebo sa to snažím spraviť lepšie, a ja som nechcel skončiť rečami pri pive. Nechcel som ísť tou cestou, či presnejšie, ísť tou necestou.

Ako sa ‘žilinský fašizmus’ prejavoval v praxi?

Už Janko Jesenský písal vo svojich antifašistických básniach, že keď vám niekto príliš často opakuje, akí ste veľmi slobodní, samostatní a velikánski Slováci, buďte si istí, že nie ste. Bola tu demokracia, ale veľmi poškodená, veď za mečiarizmu už prestávala vykazovať známky demokracie. Žilina bola svet sám pre seba. Miestny fašizmus sa vyznačoval extrémnou netoleranciou, primitivizmom, hulvátstvom, neznášanlivosťou voči úplne každej odlišnosti. Tu nešlo len o národnostnú či rasovú neznášanlivosť, aj nezávislé kultúrne aktivity boli vytesňované, praktizoval sa tu prízemný, vydieračský spôsob za dozoru mestskej polície, radnice a tak ďalej. Vytesnené boli nezávislé kultúrne a spoločenské aktivity, ktoré ani nemuseli byť zamerané proti tejto moci, len s ňou skrátka nekooperovali. Povedať slobodný názor bolo takmer nemožné, ten strach bol neuveriteľný, moc bola absolútne centralizovaná a hoci sa hovorilo o blahu pre mesto a pre všetkých, toto blaho bolo v skutočnosti určené len úzkej skupinke ľudí a parazitom okolo nich. Bez diskusie sa v meste riešilo všetko, od miliónových korupčných škandálov po odlievanie gýčových sôch. Symbolom je Štúrovo námestie, pomenované po niekom, koho sochu tu s pompou Slotovci odhalili. Stála tam však sotva pár mesiacov, potom Štúra šmarili do zberných surovín a postavili tam Aupark, pričom pôvodný plán bol, že náš dejateľ bude dokonca stáť v jeho vestibule. Tomu ešte predchádzal predaj celého námestia, ktorý navrhol vo veľmi zlej artikulácii primátor Slota a jeho verní poslanci mu to bez mihnutia oka poslušne odhlasovali. Vtedy som si uvedomil, že keby im opilec na tróne navrhol, že tu nechceme Židov, intelektuálov, modrookých alebo bárs bicyklistov, tak mu to odhlasujú. Ten symbol bronzového Štúra vo vestibule Auparku je tragikomický v celej tej stupidite, ale aj korupcii a arogancii moci.

Mal si s tým aj osobnú skúsenosť?

Skôr komickú. Spomínam si, ako som sa primátora Slotu pri interview opýtal, či je pravda, že pri predaji námestia dostal minimálne taký bakšiš, aká bola celková suma z predaja námestia, teda približne 50 miliónov korún, tak ako sa o tom vtedy hovorilo po meste. Namiesto odpovede začal prskať sliny a soptiť vulgarizmy, načo som mu povedal, že ak to zopakuje, tak ho zažalujem, takže už len prskal. Bolo to komické. Hovorím to preto, lebo to súčasne bolo symptomatické. Mám na mysli to, ako mi vtedy zaziapal: “Von!” – pretože to ukazuje ono absolútne nepochopenie situácie: to on bol totiž na radnici len hosťom, nemá žiadnu legitimitu niekoho vyhadzovať, tá náleží naopak mne – tak ako každému občanovi – a jedine my máme právo vykázať preč volených zástupcov, keď s nimi nie sme spokojní. V Žiline bol však v tej dobe akýkoľvek prejav nekolaborujúceho jedinca zavrhnutý a vulgarizovaný – pamätám si, ako pred voľbami primátor Slota jasne povedal o tých niekoľkých slušných a statočných ľuďoch a občianskych aktivistoch, ktorí vystúpili proti slotalite, že si nepraje, aby v meste títo ľudia po voľbách zostali. To sú reči, ktoré tu boli 14. marca 1939 a aj sa naplnili. Našťastie, dnes sme už predsa len o trochu ďalej, a Slota trápne spadol z piedestrálu.

Prečo to tak dlho trvalo?

Uvedomte si, že významné roky tohto systému spadajú do mečiarizmu, ktorý bol brutálny všade na Slovensku. Niektoré veci skrátka musia dospieť. Myslím si, že málokto čakal, že staré vedenie takto padne na dlažbu. Veľmi podobne to však nachádzam aj v antifašistickom Povstaní či v Nežnej revolúcii. Verejnosť aj samotný uzurpátor sú prekvapení tým naoko ľahkým pádom: v skutočnosti však ide o chorý, zvnútra prehnitý systém, ktorý sa po štuchnutí sám rozpadá. Ľudia pochopili najmä to, že za tým všetkým je lož, bohapustá lož. V tom, ako ich okrádajú o ich vlastné peniaze, ako úzka skupina ľudí okolo radnice ťahá za nitky a nabaľuje sa, skupuje za halier majetky, ničí parky, rúbe stromy. Ja stále čakám, kedy bude Slotovej klike zosobnená zodpovednosť za tieto škody, podobne ako to čakám pri zločinoch mečiarizmu. Myslím si, že naša spoločnosť postúpi ďalej v demokracii, až keď dokáže nielen odstrániť antidemokratické, degeneratívne prvky, ale aj sa s nimi vysporiadať. Pokiaľ voláme po odsúdení zlodeja zemiakov, nechápem, prečo nevoláme po odsúdení politických zločincov, fašistov, mafiánov.

Veľa ľudí iných národností v Žiline nežilo a nežije. Voči komu všetkému bola netolerantná?

Šovinizmus, xenofóbiu, rasizmus, nenávisť razila priamo radnica, to vie predsa každý, kto sleduje politiku Jána Slotu. Za všetko mohol Maďar. Ľudia, ktorí v živote žiadneho nevideli, ho nenávideli. Táto nenávisť sa za mečiarizmu vyrábala na štátnej úrovni a ľahko sa prenášala do končín, kde ich nepoznali, čo je mnohokrát opísaný fenomén. Bytová otázka sa mala v Žiline riešiť tak, že ako sa dozvedel jeden český novinár, vyženú sa Česi a Židia a bytov bude dosť. Viete si predstaviť väčšiu zvrátenosť, ako vycapiť na žilinský katolícky dom, z balkóna ktorého Tiso ziapal svoje nenávistné reči, pamätnú tabuľu nacionalistom – keď rovno oproti cez cestu stojí bývalá synagóga, ktorá zostala po povraždených Židoch? Pre Rómov bol dobrý len malý dvor a veľký bič, prípadne rovno koncentrák. Všetky tieto výroky sú zaznamenané a treba sa stále znova pýtať, kedy zodpovedné orgány budú konečne konať, pretože podľa môjho názoru nie je veľmi zrozumiteľné, ako v našej demokracii môže vôbec existovať Slovenská národná strana, šíriaca desaťročia nenávisť. V minulosti mimochodom predstavitelia SNS nielen odmietali členstvo Slovenska v Európskej únii a oslavovali vznik totalitného fašistického režimu, ale aj vyzdvihovali fašistický stavovský systém, ktorý je v rozpore s demokratickými princípmi a súdy za to rozpustili neonacistickú Slovenskú Pospolitosť.

To však bola skôr minulosť, nie?

Nie, pokiaľ sa to týka nenávisti a nenávistnej politiky, ktorá sa z týchto kruhov razí. V minulosti boli členmi SNS neonacisti a tak ako sa náckovia zúčastňovali na zrazoch tejto strany, boli zasa na neonacistických koncertoch zachytené členské preukazy SNS.

Dnes sa ale tieto dve skupiny navzájom veľmi nemusia, nie?

Ibaže je omylom myslieť si, že je to pre nejaké ideové rozpory, je to len boj kohútov na tom istom smetisku. Rozkol medzi náckami a SNS nastal postupne, jeden z tých faktorov bol, že neonacisti sa začali formovať do vlastných združení, cez ktoré sa snažia preniknúť do spoločnosti, a ďalším dôvodom bola korupcia v SNS, ktorá bola taká hlboká, že vadila už aj náckom, presnejšie, začala im vadiť, keďže sa týkala čohokoľvek, čo smrdí peniazmi vrátane biznisu s kórejskými firmami a podobne. Náckom SNS prestala vyhovovať, hoci dovtedy roky napĺňala ich prázdny ideový svet. Dnes už síce SNS napríklad navonok nedemonštruje za 14. marec, ale to je asi tak celá zmena. Nacionalizmus bude ako jedovaté semeno vždy rodiť len jedovaté plody.

Takže tam hádžeš ešte aj našich národovcov?

Samozrejme, že tí nenesú zodpovednosť za holokaust. Súhlasím však s filozofom Albertom Camusom, človek nemôže byť síce úplne vinný, keďže dejiny nezapočal, ale nie je ani celkom bez viny, lebo v nich pokračuje. Projekt nacionalizmu sa ukázal ako absolútne chybný a priniesol milióny krvavých obetí. Naši národní buditelia operovali s nacionalizmom, aký bol vtedy v móde po celej Európe, na druhú stranu však aj oni siali to jedovaté semeno, ktorého plody, žiaľ, žneme aj dnes. Tak ako vytvorili pozitívne hodnoty, nedokázali prekonať mnohé dobové predsudky, čo však stačí triezvo a kriticky zhodnotiť, nie iba tupo verklíkovať dobové hymny. Keď k tomu prirátame, že zdeprimovaný Štúr v posledných dielach tvrdil, že autokratické cárske Rusko je správny systém a za všetko môžu Židia, je jasné, že to nemôže byť nesympatické našim náckom. Na druhú stranu, štúrovci síce boli ľudia svojej doby – so všetkými znakmi svojej doby – rovnako to však boli aj intelektuáli, ľudia, ktorí na negramotnom, zaostalom a tmárskom Slovensku veľa čítali a propagovali vzdelanie, pokrok, myslenie, takže hoci ich niektorí dnešní obmedzenci zneužívajú, páni okolo Štúra by sa im istotne vysmiali a ešte by ich aj bakuľou parádne vyprášili. Pokiaľ sa však mám vrátiť k fenoménu nacionalizmu, ide jednoznačne o skazonosnú ideu a dôsledky nájdeme v podobe masakier všade po svete.

Ľudia, ktorí nepatria k menšinám a nepracujú pre mimovládky, majú tendenciu sa skôr pridávať k mainstreamu. Zažili ste tú netoleranciu na vlastnej koži?

Nepatrím ani k žiadnej menšine, ani k žiadnej väčšine. Som etnický Slovák, ktorému ani zamak nezáleží na nejakej etnicite, ale na ľudskosti. Jedna z platforiem, na ktorých som vyrastal, bol punk. Tam sme rasizmus vnímali, vlastne naprieč celou alternatívnou kultúrou od hudby, film, divadlo, výtvarníctvo sa tiahne silná niť antirasizmu, odmietania predsudkov, snahe o hľadanie pravdy oproti falošnosti más. To isté však nachádzam aj v starogréckej kynickej filozofii či v takzvanom radikálnom humanizme švédskeho spisovateľa Pära Lagerkvista. Hovoríme stále to isté. Rovnaký je však aj šum masy a piskot potkanov. Boj o pravdu sa nezačal dnes a dneškom sa istotne ani nekončí.

Aká je cesta od punku do mainstreamu?

Som prozaik a publicista, takže by bolo absurdné, ak by som sa nesnažil hovoriť a písať, aby ma počúvali a čítali. Ako prozaik mám celkom iný priestor na vyjadrenie tém, ktoré sú pre mňa dôležité a publicistika patrí zasa tejto realite v tomto čase. Necítim sa byť súčasťou hlavného prúdu a mainstream, tú spomenutú sivú masu, vnímam skôr ako nebezpečný fenomén, ktorý bude hajlovať alebo zdraviť komsomolcov podľa toho, čo je na programe dňa. Masa nikdy nevie, kam kráča, ide tam, kam idú všetci. Spoločnosť však netvorí len mainstream a alternatívna kultúra, za veľmi významný pre jej fungovanie považujem občiansky sektor, ktorí sa mocní snažia tak často démonizovať, keďže im odoberá práve tú moc, ktorú chcú mať pevne v rukách. A stále si myslím, že má zmysel oslovovať obyčajných ľudí, ktorí majú svoje starosti a nemajú čas starať sa o všetky hlúposti, ktorými nás zahlcuje realita.

Ako novinár sa venuješ témam ako nacionalizmus, neonacizmus, pokrývajú tieto prípady podľa teba médiá dostatočne?

Podľa mňa to je často katastrofa. Je to spôsobené jednak tým, že v médiách je veľká fluktuácia ľudí a jednak tým, že – tak ako v každej inej profesii – aj tu sme konfrontovaní s neznalosťou, lenivosťou, babráctvom. Výsledkom sú potom príspevky v televízii, rádiách, časopisoch, ale aj takzvaných mienkotvorných médiách, ktoré odpublikujú článok, v ktorom autor o pochode náckov napíše, že to bol “pochod pravicových extrémistov”. Ďalším variantom je “podujatie pravicových radikálov” či “ultrapravice”. Tieto pojmy zdvíhajú žalúdok, tak sa podobajú eufemizmom, aké používali nacisti, keď pri holokauste hovorili o “konečnom riešení” a o vraždení v plynovej komore ako o “zvláštnom zaobchádzaní”. Toto je práve to víťazstvo náckov v ich snahe etablovať sa do spoločnosti. Fašisti sa snažia navonok pôsobiť ako akási ultrapravica, nacionalisti či milovníci národa. Pravicový extrémista môže byť ešte niekto z KDH, ale toto sú ľudia, ktorí majú vytetovaný hakenkreuz, v Tisovom fašizme vidia raj a ako typickí zbabelci a psychotici útočia s nožíkmi v prevahe na náhodné obete. To je preboha nejaká pravica či súčasť spoločnosti? Z tej sa predsa sami vyčlenili, veď, preboha, iba psychopat dnes verí rasovým árijským ideám a podobným bludom. Prečo im však niekto pristupuje na túto stupídnu hru? Je to pokrytecké či laické, najmä však neslušné, nazývať ich pojmami, ktoré sa ich snažia spätne legitimizovať. Pozrite sa však do médií, na celú tú plejádu novotvarov. Keď je niekto fašista, je to jednoducho fakt a vedeli to už naši dedovia. Ľudia sa boja už len povedať pravdivé slová. Nie je to pritom zďaleka len problém médií. Neoznačujeme veci pravými menami.

Nezamieňajú si novinári eufemizmy s politickou korektnosťou?

To, že fašistu neoznačím fašistom, nie je korektnosť. Je to hlúposť. Pokiaľ niečomu nerozumiem, buď o tom nerobím reportáž, alebo sa o tom snažím dozvedieť čím najviac. Ja uverejňujem v článkoch fotografie z koncertov, kde sa hajluje a kde následne tí istí ľudia vystupujú ako organizátori fašistických pochodov. Medializoval som, že ozvučenie na pochode v Bratislave robila neonacistická hudobná skupina, že účastníci nosia na sebe handry s nápismi, ktoré otvorene propagujú genocídu a polícia to nerieši, prípadne im ešte nejaká pipka nechá niečo šteknúť do správ. Čo sa preboha môže niekto dozvedieť od nácka na pochode k Tisovmu hrobu alebo od Jána Slotu? V tom vidím zodpovednosť médií, pretože každý novinár, ktorý dá mikrofón Kotlebovi a rovnako každý, kto navštevuje pravidelné štvrtkové tlačovky SNS, každý, kto necháva na verejnosti hovoriť názory týmto kreatúram, nesie na tom istú spoluvinu. Pochopte, títo ľudia nemôžu povedať nikdy nič nové. Ak niekto verí Hitlerovým a Tisovým drístom, všetkému tomu rasistickému a nacionalistickému svinstvu, tak to skrátka nie je partner na dialóg, sám sa z neho diskvalifikoval. Pretože dialóg je rozhovor medzi dvoma ľudskými bytosťami a to sa nedá povedať o psychopatovi, ktorý považuje iné etniká či národnosti za menejcenné.

Nemení sa časom postoj polície?

Polícia na Slovensku mi pripadá buď bezradná alebo neochotná. Postoj voči náckom sa mení s vládou, za mečiarizmu to bolo naozaj nenormálne, keďže fašizoidné idey sa propagovali priamo na najvyšších úrovniach a obrazne povedané tu bol les hajlujúcich rúk, s ktorým zodpovední nič nerobili. Po páde Mečiara a nástupe Dzurindovej vlády sa naštartovali aspoň tie základné veci ako legislatíva, zákon o propagácii fašizmu a rasizmu, prestali aspoň také vyšinuté veci ako otvorená propaganda, neonacistické koncerty a podobne. Na druhej strane, už počas pravicovej vlády sa začali okrem reálnej práce vyplňovať kolónky každým, kto sa “hodil”, čo v praxi znamenalo napríklad to, že namiesto postihovania rasistov buzerovala polícia na ulici človeka s punkovým “A” na tričku – ukážkové napríklad bolo, keď deň po zavraždení Daniela Tupého fízli namiesto vymetenia neonacistických pajzlov zasiahli na antifašistickom punkovom koncerte. Zostalo to teda kdesi na polceste a potom prišla takzvaná ľavicová vláda, hoci je jasné, že Smer v skutočnosti nie je ľavica, ale združenie ľudí s ekonomickými záujmami. Tak potom vyzerala aj práca polície. Bolo hrozné sledovať tlačové besedy ministra Kaliňáka, kde fabuloval o práci polície, najzvrátenejšie to bolo pri Kaliňákových veľkohubých tlačovkách o postupe voči vrahom Daniela Tupého. Za Kaliňákovho ministrovania sa nikde nič nevyriešilo, za mreže neputoval ani len obsesívny neonacista Rastislav Rogel, ktorý dvadsať rokov spieva o splynovaní nepriateľov rasy a ktorého pán Kaliňák pozná osobne. Nemyslím si, že v prístupe zodpovedných orgánov šlo o zámer, skôr o absolútnu neschopnosť čokoľvek riešiť, vlastne to len odrážalo celkový obraz Ficovej vlády, ktorej výsledkom boli bludy a to, že sa nabalilo pár ľudí.

Stále ste taký kritický voči polícii a postupu vlády?

Ja nemám byť prečo nekritický, platím ich zo svojich daní, sú to moji zamestnanci, a treba dodať, že zamestnanci dlhodobo zlí, v tom lepšom prípade flákačskí, v tom horšom zločinní. Zatiaľ je, myslím si, priskoro hovoriť, či sa niečo zlepšilo po nástupe novej vlády. Stále tu hrozí tá pohodlnosť a úradnícke štatistiky, kde stačí realizovať perzekúcie voči akýmkoľvek formám alternatívy a občas rozmetať punkový koncert, aby z toho boli body za zásah proti štatistickým “radikálom”. Systém zlyháva v celom spektre, pokiaľ je možné, že Kotleba mohol učiť na škole a súčasne robiť fakľové pochody. Zlyháva to od nás samotných, od našej občianskej uvedomelosti a obyčajnej ľudskej slušnosti, začína to od škôl, kde sa človek namiesto vzdelávania stretne s predsudkami u pedagógov, cez televíziu po fakt, ako u nás prebieha klasická manifestácia zla: v praxi to končí tým, že demokracia nechá políciu dozorovať nad povoleným pochodom náckov, skontrolujú občianky a teatrálne zatknú Kotlebu. Problém je však širší, pretože je schizofrenické, že máme zákony proti propagácii fašizmu, ale v praxi sa vojnových kolaborantov zastávajú niektorí členovia parlamentu či vysokí predstavitelia cirkvi. Ako vysvetliť hajlujúcemu sopliakovi s jeho tínedžerskými mindrákmi, že žiť sa dá aj inak než so zdvihnutou pravačkou, keď v kostole robia biskupi omše za Tisa, ktorý ju sám tak rád zdvíhal, Matica slovenská pod jeho portrétom necháva na 14. marca recitovať maličké detičky a podľa predsedu parlamentnej strany Jána Slotu patrí k “najväčším synom národa”? Čiže otázka v 21. storočí uprostred Európy znie, či sa chceme hlásiť k zlu a zločincom, alebo k humanite a demokracii.

Aký je rozdiel medzi extrémizmom, neonacizmom a nacizmom?

Extrémizmus je pojem, ktorý sa začal používať z pohodlnosti, pretože sa hodí na každého neposlušného. Môžete ním označiť psychopata s hákovým krížom na krku, ale aj nepohodlného ochranára či kamošovu frajerku s čírom. Zažili sme tu už aj to, že vládne kruhy sa nehanbili nazvať extrémistami ekológov a ochranárov, ktorí sa angažovali pri ničení Tatier a odmietajú ohavné praktiky lesákov či poľovníkov. Ten výraz je predovšetkým pohodlnosť, najmä však je ľahko zneužiteľný. Ja som extrémistický spisovateľ a píšem extrémistickú literatúru, a čo teraz, zatknú ma? Opakujem, stačí nazývať veci pravými menami. Napokon, aj “neonacizmus” je zavádzajúci, pretože ide stále len o ten istý, storočný hnis a stále sú to tí istí psychopatickí jedinci s mindrákmi, ktorí tu dupali v uniformách už v 30-tych rokoch minulého storočia a volali Slovensko Slovákom, bez hocijakej pridanej hodnoty. To je to PR, o ktoré sa usilujú: stať sa súčasťou spoločnosti, ktorú chcú ničiť. Rovnako to urobil Hitler. Uznávam, vtedy neexistovala adekvátna psychologická pomoc, ale dnes je celý rad odborných centier a na ulicu už tento kal nesmieme pustiť, lebo vieme, kde to končí.

Stávajú sa pre ľudí akceptovateľnejšími?

Pre istú skupinu ľudí áno, pozrite si volebné výsledky Kotlebu alebo pogromy na severe Čiech spred nedávnej doby, kde fašistom aktívne pomáhali ostatní občania.

Ako sa im podarilo ľudí takto zmobilizovať?

Totálnou frustráciou zo života, ktorej však veľmi dobre rozumiem. Tento život nie je jednoduchý, na každom kroku ťa klamú, sú problémy. Človek nemá čas ani schopnosti analyzovať to a potom príde niekto s jednoduchým receptom. Takto prišiel Hitler a hovoril, že za všetko môžu Židia. Dnes tu Židov nemáme, lebo sme ich sami poslali do plynu, tak sú na rade “cigáni”. To je totiž dôležité – nielen nájsť si nepriateľa, ale aj to, aby bol na okraji spoločnosti a aby sa ho nikto nezastal. Je strašné sledovať, že rovnako ako Hitler, Tiso a ich poskokovia vyrábali z istej skupiny ľudí odpad, opakuje sa to aj dnes. Tak ako sprvu chodili po námestiach s Tisovými portrétmi, neskôr začali hovoriť o židovskom sprisahaní a potom pribrali novú tému – Rómov. Skúšali už každú možnú, momentálne sa im darí s touto. Tam, kde dlhodobo zlyháva spoločnosť a systematická snaha, nastupuje luza.

Taktika hľadania spoločného nepriateľa je veľmi stará. Ako to, že ešte zaberá?

Človek sa s vlastným sebauvedomovaním vyčleňoval voči zvyšku, vždy to je „my“ a „oni“, podľa etnológov sú to veľmi pudové veci, ktoré trvajú v nás už tisícročia. Slota robí celý čas svojou politikou to, čo robí psík, keď ocikáva svoje teritórium: vyčleňuje sa voči zvyšku. Celý zvyšok sveta je nepriateľský voči nám, my sme tí jediní správni. Nikde však nie je stanovené, kto sme to tí „my“. To hľadanie „my“ však z nás môže urobiť ľudí, rovnako ako nás zasa môže neúspech doviesť do pekla.

Čo by mala spraviť majorita k spoločnému nažívaniu? Nejako to budeme musieť zvládnuť.

Menšina je častokrát tolerantnejšia voči väčšine. Slováci sú mladým etnikom, ktoré bolo v minulosti v rôznych útvaroch v menšine. To je pre mňa osobne dosť nepochopiteľné, že my, ktorí sme zažili na vlastnej koži, čo je to byť nula a zažili sme aj naozaj brutálne kultúrne potláčanie, dnes nechávame priestor kreatúram, ktoré chcú to isté robiť druhým. Všimnite si, že naša majorita to svoje opovrhnutie prezentuje už tým, že nechce prijať ani len identitu rómskej menšiny, hanlivo označujeme nielen ich, ale dokonca neuznávame, že majú vlastnú kultúru a vlastný jazyk – nepripomína vám to niečo? Slovenčina je pritom mimoriadne mladý jazyk, čo pozná spisovateľ doslova na vlastnej koži. Je na nás, či chceme na tomto malom priestore robiť to isté, čo sme sami zažili, tým druhým. Sú iba dve cesty. Spolužitie je jednou z nich. Na konci druhej sú plynové komory, nimi sa totiž v obraznom zmysle končí každé zlo.

A čo spolupráca neonacistov z rôznych krajín?

Objem ich tém je stále rovnaký a je jedno, či sme na Slovensku, v Juhoslávii alebo v západnej Európe. My sme tí dobrí, čistá rasa, všetci nám škodia, za všetko môžu Židia. Je to už nuda, ale psychopatickí jedinci si vďaka tomu paradoxne rozumejú. Rogel a jeho grupa hrali na neonacistickom zraze v Taliansku deň predtým, ako v júli 2008 zaútočil, zrejme ešte nabudený vierou v árijské ideály, na hudobný klub Obluda, slovenskí neonacisti robia aj koncerty s maďarskými a všetci spolu veria bielej Európe. Základ je ju ubrániť voči všetkým nebezpečným krvilačným nepriateľom. Z toho vyplýva slovenská podpora Kosova zo strany neonacistov a nacionalistov. Potom sa to začne miešať s mainstreamom, ktorý im z neznalosti alebo neschopnosti na to pritaká, takže vo finále môžete vidieť na neonacistickom pochode za „Kosovo je Srbsko“ pochodovať Jána Čarnogurského. Tak ako si európski náckovia vyrábajú tričká proti takzvanému multikulturalizmu, európsky mainstream si dnes mädlí rúčky a zhoduje sa v tom, ako vraj tento koncept multikulturalizmu zlyhal. Kamoš, ktorý cestoval s punkáčmi po Európe, mi nedávno napísal počas cesty na Balkáne: Kosovo nie je Srbsko, Kosovo je Kosovo. Myslím, že tým povedal všetko aj za mňa.

O chvíľu bude 14. marec. Ako vnímate reakcie predstaviteľov štátu?

Štrnásty marec so sebou prináša každý rok zmes všetkých tých nenormálnych ideí, nezmyslov, lží a podivuhodných existencií. Po námestiach si zasa za sprievodu polície a vyhlásení našich politikov prepochoduje pár obmedzencov, ktorí, keď práve nepochodujú, zbabelo v presile zbijú nevinných ľudí. Súčasne s tým prezident republiky, pred ktorého palácom sa fašistický sviatok odohráva, bude na pretekoch alebo pri inej chvályhodnej činnosti, Matica Slovenská, financovaná z našich daní, možno opäť ako každý rok urobí oslavnú akadémiu a to bude asi tak všetko. Je to tak trochu fraška a tak trochu obraz našej vyspelosti. Oficiálne sa pritom nehlásime k odkazu totalitného režimu, ktorý potláčal ľudské práva, ale k antifašistickej tradícii Povstania.

A čo takzvaná antifa? Aj o tej ste viackrát písali.

To je ďalšie veľké neporozumenie médií a mainstreamu. Opakujem to roky, ale evidentne to mnohým nedochádza, neexistuje nič také ako tajuplná organizácia antifa, ktorá kdesi v podzemí spriada plány a zahaľuje si tváre. Pochopte, antifa je doslovná skratka zo slova antifašizmus. Nič iné nikdy nebola a nie je. Táto skratka sa používa prosto preto, lebo na stene sa dá zamaľovať v nápise antifašizmus jeho začiatok, čo by náckovia radi robili. Pri skratke antifa to však nedáva logiku a navyše je to kratšie. Antifašizmus rovnako nie je nič iné ako vymedzenie sa voči fašizmu, voči tejto konkrétnej podobe zla, zahŕňa predsa obrovskú škálu ľudí s najrôznejšími názormi. Antifašistami boli naši dedkovia v Povstaní rovnako ako Hemingway, Picasso či Janko Jesenský, hoci naozaj neviem povedať, ako by si títo páni navzájom rozumeli. Človek je jednoducho buď fašista alebo antifašista, nič iné v tom nevidím. Antifašistami sú aj osobnosti z umenia, vedy či politiky, rovnako ako na druhej strane sú tí, čo vzývajú 14. marec.

Prečo je pre „nich“ 14. marec taký dôležitý?

14. marca 1939 vznikol na nacistický nátlak umelý štátny útvar, satelit podriadený Tretej ríši. Režim na Slovensku vytvoril podľa Goebbelsovho vzoru priamo Úrad propagandy, ktorý mal ľuďom podsúvať lži, jednou z nich bola úmyselne vyfabrikovaná lož o tom, že Slováci si založili štát nie z Hitlerovej, ale z vlastnej vôle. Tieto dobové propagandistické – a častokrát veľmi primitívne a vulgárne – lži sa tlačili ľuďom do hláv celkom rovnako ako neskôr tie o boľševickom raji na zemi. Ultranacionalizmus vnímal a stále vníma “vlastný štát a národ” ako entitu nadradenú nad všetko ostatné, aj nad ľudské obete, aj nad koncentráky, aj nad totálnu neslobodu pod taktovkou jedinej samovládnucej strany. Slovensko je navyše religiózne, katolicizmus vníma ako inštanciu, ktorá nemôže byť kritizovaná, takže povedať, že kňaz Tiso bol zločinec, Hitlerov lokaj a morálna nula, je pre veľa Slovákov problém. Tiso bol obyčajný priemerný obézny kňaz, velebiť ho aj démonizovať je scestné. Bol to politický tajtrlík, akých poznáme v každej dobe, ktorý v istej dobe nasadol na istý vlak – ústa mal plné Slovenska a Slovákov a pritom až do vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov nikdy pre nich nič neurobil, naopak, za Rakúsko-Uhroska rovnako poskakoval na módnej vlne, podpisoval sa Tiszó József a v maďarčine ako poľný kurát písal články o tom, aké je správne dochnúť za cisára Pána. Bol zhmotnenou karikatúrou poľného kuráta Katza v Haškovom Švejkovi, Tiso bol Katz. Čiže ešte aj ako nacionalista stál za figu. Tragédiou bolo, že Hlinkova strana začala pred vojnou kooperovať s nacistami a neskôr dostali odmenu v podobe smutného 14. marca, kedy sa vyplavila všetka tá bigotnosť, nacionalizmus, xenofóbia, totalitarizmus. Teda to, čo tvorí onen špecifický mišung typického slovenského dedinského fašizmu. Väčšinou sa hovorí v súvislosti s vojnovým režimom o židovskej otázke, čo je však tiež len fragment, veď kto si uvedomuje, že tu nikdy neboli žiadne voľby, politická opozícia šla do koncentráka v Ilave, zakázali sa hŕby kníh z knižníc a do škôl sa vrátil stredovek, zakázaná bola ešte aj Darwinova teória a deti sa opäť učili o modelovaní človeka z hliny, na stene im visel Tiso s Hlinkom a povinne oslavovali Hitlerove narodeniny? Myslím, že dnes by sa k tomu len málokto chcel vrátiť. Zostáva hŕstka fanatikov, ktorí to ospevujú ešte aj dnes.

Prišla tá propagácia 14. marca logicky či spontánne?

Logicky a spontánne. Sme svedkami stále toho istého, už vyše dvadsať rokov sa tu oživujú mŕtvoly. Po páde komunizmu bola v spoločnosti veľká myšlienková prázdnota. Dovtedy bolo niečo, s čím ľudia buď súhlasili alebo nesúhlasili, ale bolo to, odrazu stáli zoči voči realite, o ktorej museli rozhodovať sami. V istej časti spoločnosti sa tá prázdnota zaplnila nacionalizmom. Mnoho z ľudí, ktorí oslavovali Tisa a vnímali vznik Slovenskej republiky ako “druhý slovenský štát”, bolo z tých, ktorí pred novembrom 1989 agilne podporovali komunistické a eštébácke ideály. Zrejme potrebujú barličku a našli si ďalšiu.

Má zmysel protestovať s takým časovým odstupom?

Určite, nemožno to vnímať oddelene od histórie posledných dvadsiatich rokov. Štrnásty marec je dvadsať rokov o týchto ne-hodnotách. Dnes je to pár náckov pozbieraných z celého Slovenska a pár dôchodcov, ktorých prirodzenou cestou ubúda, ale po Nežnej revolúcii to boli tisíce ľudí, ktorým robili ochranku takí tí typickí sedliacki neonacisti z úsvitu deväťdesiatych rokov, polícia sa tomu všetkému otáčala chrbtom, prípadne pozatýkala nejakú iniciatívu za ľudské práva, ktorá protestovala bokom. Nesmieme zabudnúť, že aj takto vzniklo dnešné Slovensko. Nesmieme zabudnúť, že nevzniklo spoločenským konsenzom, ale tým krikľúnstvom na tribúnach, tou nenávisťou, tým, že politické špičky prijali za svoju agendu ultranacionalizmus, tým, že v ich pozadí stáli ľudia, ktorí označovali vzniknutý štát ako “druhý” v poradí, s odkazom nie na demokratické hodnoty, ale na rasistickú vojnovú totalitu. Ak sa chceme hlásiť k demokracii, jednoducho sa nemôžeme hlásiť k tomuto, lebo je to v priamom rozpore. Spoločnosť a aj naša demokracia však dospieva, veď situácia je našťastie rapídne odlišná od tej v 90-tych rokov. To však neznačí, že tu necháme ziapať tých istých klamárov a ich fašistický dorast. Aj preto je akcia Dosť bolo ticha.

Môžeme ju priblížiť?

Dosť bolo ticha 2010 - Živá výstava na Poštovej ulici ako protest proti fašizmu

Vzniklo to ako spontánna reakcia a názov je, myslím, dosť výstižný. Pretože nemáme dosť len Tisa a všetkých tých mŕtvol minulosti, ktoré tu niekto vyhrabáva, ale aj ticha, ktoré okolo toho vládne. Nechceme byť ticho, nebudeme a ani nesmieme byť. Ide už o tretí ročník tejto aktivity, na ktorej sa podieľajú jednotlivci, združenia, organizácie, umelci, vedci, občianski aktivisti, je to naozaj široké spektrum spoločnosti. Prvý ročník sme mali aktivity len priamo 14. marca, minulý rok sa to rozrástlo a tento rok je Dosť bolo ticha od 11.-15. marca. Sú v tom rôzne diskusie, koncerty, ale aj filmový maratón, v ktorom budú filmy o početné dokumenty spoločnosti, ale aj málo známy a kvalitný umelecký film Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Priamo 14. marca budeme večer opäť podávať už tradičný šolet, čo je, myslím, pekná a príjemná bodka za týmto dňom. Podrobný program bude v meste na plagátoch, pripravujeme aj builletiny a informácie sa rovnako nachádzajú aj na stránke www.dostboloticha.sk. Uvítame všetkých, ktorí nechcú byť ticho nielen v tento deň a nielen voči tejto forme zla. Ako to stojí v jednom z prehlásení, náš kultúrny protest ponúka príjemné stretnutia namiesto štekaných hesiel a osláv zločinného režimu. Ponúknuť totiž máme vždy oveľa viac než to, čo ponúka 14. marec v hlavách niekoľkých pomýlencov.

Peter Getting (1975) je prozaik, autor poviedok a dvoch kníh (Klietky 2007, Mrchovisko 2010). Ako publicista začínal v regionálnych novinách v Žiline, v súčasnosti pracuje v redakcii Plus 7 dní, okrem toho má svoje Literárium v mesačníku Notabene. Podieľal sa na viacerých občianskych aktivitách a je aj spoluorganizátorom každoročnej protestnej akcie Dosť bolo ticha. V súčasnosti pripravuje esej o umeleckej kolaborácii slovenských spisovateľov pod názvom Studne mútne a zbierku aktuálnych spoločenských noviel Tiene.

Šaty robia človeka?:

„Dnes už náckovia nenosia hákové kríže a nehajlujú na verejnosti. Po zvýšenej aktivite polície zohráva kódovanie v ich obliekaní dôležitú úlohu. Opustenie skinhedského imidžu však nič nemení – stále sú to tí istí náckovia, ktorí majú v hlavách stále ten istý hnedý odpad,“ hovoria autori kampane Stop Thor Steinar. Kvôli bezpečnosti si neželajú byť menovaní. Cieľom informačnej kampane, ktorá sa spustila v Európe a v týchto dňoch zaplnila aj naše ulice, je upozorniť na módne značky vyrábané neonacistami a bojkotovať ich. Názov kampane je odvodený od jednej z najznámejších – nemeckej Thor Steinar, ktorá do svojich emblémov zámerne vnáša germánsku symboliku, používanú v Hitlerovej tretej ríši. Podľa potvrdenia nemeckých znalcov za ňou stoja miestni neonacisti. Dnes sa prakticky žiadna ultrapravicová demonštrácia nezaobíde bez emblémov Thor Steinar a aj nemecká polícia konštatovala spojitosť s nacistickou symbolikou, keďže samotné meno odkazuje na bývalého generála SS Steinera, ktorý sa okrem iného podieľal aj na obsadení Československa v roku 1938. Avšak aj napriek tomu policajti väčšinou ťahajú za kratší koniec. „Princíp je jednoduchý – náckovia sa skryjú za menej nápadné kódy, ale súčasne každý vie, že kúpou tohto oblečenia sa prihlási k pravicovému extrémizmu a Hitlerovmu národnému socializmu,“ vysvetľujú aktivisti. Kampaňou chcú informovať aj tých, ktorí s neonacistami nemajú nič spoločné, ale kúpou oblečenia ich z nevedomosti vlastne podporujú. Samotní neonacisti si o tom na internete píšu: „Premýšľajte o značkách, ktoré nakupujete, veď vďaka nim nemusí byť náš kontakt obmedzený len na futbalové zápasy, ale priamo na obchody – práve tam, kde sú dostupné naše značky, sa môžeme dostať aj k podpultovému, ilegálnemu tovaru. Systém nás môže zakazovať, ale my si nájdeme cestičky, ako propagovať naše myšlienky. Heil!“ Najzaujímavejšie je, že pri záplave extrémistických značiek zo Západu v ničom nezaostalo ani Slovensko. Ba naopak, predbehli sme aj niektoré štáty v okolí, pretože práve u nás vznikla nová značka, ktorá sa netají podobným zameraním.

Skončíš v peci tiež:

Číselná kombinácia 88 je pre väčšinu ľudí neškodným číslom, ktoré sa zjaví nanajvýš na drese nejakého športovca. Pre holohlavých mladíkov však patrí medzi najobľúbenejšie symboly – poradie ôsmeho písmena v abecede totiž udáva známu kombináciu HH, teda pozdrav Heil, Hitler! Osemdesiatosem, v angličtine Eighty Eight, je práve názov slovenskej značky, ktorá vstúpila na náš trh pred necelými dvoma rokmi. Podľa registra ochranných známok je majiteľom značky Eighty Eight Tomáš Straka. Obchody, ktoré ju predávajú, sa nachádzajú v centre Bratislavy aj v Nitre. Eighty Eight však upútala nielen motívmi na svojich produktoch, ale aj ľuďmi v okolí. Samého Straku v prostredí pravicových extrémistov označujú za spoluzakladateľa výtržníckej skupiny Ultras Slovan Pressburg, spolu s ním ju mal zakladať aj ďalší Bratislavčan Andrej Vitko. Práve ten figuruje v Obchodnom registri ako jeden zo spoločníkov v eseročke Runa, ktorá prevádzkuje bratislavské obchody House of Fun s ultrapravicovou módou, a v minulosti spoluorganizoval aj neonacistické koncerty. Samotná Eighty Eight hovorí na svojich internetových stránkach: „Osmička je číslo, ktoré má čaro, energiu a silu, je to číslo úspechu. Spája sa s túžbou sebarealizácie, s cieľom dosiahnuť najvyššie ciele.“ Zoznam ľudí známych z ultrapravicovej scény a spájaných s touto značkou sa však podľa našich zistení ešte nekončí. Medzi modelmi, ktoré propagovali kolekcie jej odevov, bol totiž napríklad Mário Molnár, člen bratislavského neonacistického gangu Rebel Klan Engerau, ktorý bol už v minulosti súdne trestaný za ublíženie na zdraví. Ďalšia tvár modela nenechá nikoho na pochybách – ide o bývalého dabingového herca Rastislava Rogela, ktorý sa roky považuje za čelného predstaviteľa bratislavských neonacistov, spieva navyše v skupine Juden Mord (Smrť Židom). Tu okrem iného zanôtil: „My svoj boj nevzdáme, my vám neveríme, vy židovské pandravy… koľkých sme vás upálili, milión či šesť, my sa nedáme zviesť… Žid vládne svetu, klameš zas, ty pes, skončíš v peci tiež.“

Hra s číslami:

Paradoxom je, že jeden z obchodov, kde sa predáva značka Eighty Eight, sídli v Bratislave na Bielej ulici. Biela je pre holohlavých zástancov čistej rasy mimoriadne dôležitá farba. O tom napokon svedčia aj motívy na tričkách Eighty Eight. Popri športových motívoch aj heslá ako „Boj musí pokračovať“ a je zaujímavé, že napríklad v kickboxovej bitke vyhráva vždy biela postavička, ktorá kope čiernu do hlavy. „Ďalší motív je ešte výrečnejší – v ňom biela guľa rozráža čierne kolky. Kolky s čiernou farbou však nenájdete v žiadnom bowlingovom bare,“ podotýkajú autori kampane Stop Thor Steinar. Situácia sa zmenila v novembri 2005, keď v obchodoch s 88 došlo k policajnej razii a proti majiteľom polícia vzniesla obvinenia z podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potláčaniu ľudských práv a slobôd. Ako sa ukázalo, zastavenie distribúcie bolo len dočasné, pretože už po dvoch mesiacoch Eighty Eight ubezpečovala zákazníkov, že ich oblečenie nie je v rozpore s platnými zákonmi SR. Polícia však má na to iný názor: „Obvinenie nebolo stiahnuté. Trestné stíhanie bolo zastavené len v Nitre, keďže majiteľovi predajne sa nepodarilo preukázať úmysel propagovať hnutie smerujúce k potlačovaniu práv a slobôd občanov, v Bratislave však trestné konanie proti podozrivým Andrejovi V. a Petrovi Z. pokračuje.“ Chceli sme osloviť aj trestne stíhaných majiteľov, v prevádzke obchodu House of Fun nám však nevedeli na nich poskytnúť kontakt a v sídle firmy Runa, s. r. o., na Bielej ulici sa na zverejnených telefónnych číslach opakovane nikto neozval. K číselnému kódu svojej značky sa síce Eighty Eight priznala, jedným dychom však prišla so šokujúcim vysvetlením, že začiatočné písmená HH neznamenajú Heil, Hitler, ale vraj hip-hop. Toto považujú za absurdné aj samotní hip-hoperi, podľa nich je to absolútna volovina, kód 88 sa v hip-hope nepoužíva. Nová módna kolekcia priniesla aj ďalší šok – nafotená bola totiž priamo na dunajskom nábreží, kde zomrel pred vyše rokom Daniel Tupý. Jeho brutálna vražda sa pripisuje práve neonacistom. Daniel Milo z Ľudí proti rasizmu podotýka, že „v skutočnosti je to trápna a pokrytecká hra na hrdinov a bojovníkov, ktorí nimi vôbec nie sú“. Napríklad majitelia značky Thor Steinar velebia árijskú rasu a sú proti prisťahovalcom, oblečenie si však nechávajú šiť v Turecku, kde je to lacnejšie. Podobne je to podľa znalcov aj so slovenskou 88: „Všetky majú spoločnú najmä pochybnú kvalitu a predraženú cenu, na ktorej zarába hŕstka ľudí v pozadí. Predajcom ide v prvom rade o biznis, popri ktorom sa pohybujú na hrane zákona.“

zdroj: Plus7dní

pozri si tiež:
http://sts.tym.sk/
http://wwry.antifa.cz/

Reggae, dub, roots, ska and more - benefit na Dosť bolo ticha 29.1.2011 v Oblude

V Sobotu 29.1. sa v Intergalaktickej Oblude koná ďalší benefit na Dosť bolo ticha.

O 20:00 začíname premietaním výborného francúzskeho dokumentu Night and Fog (Nuit et brouillard) nakrúteného 10 rokov po oslobodení Francúzska v spolupráci s dvomi väzňami ktorí prežili koncentrák.

Na zlepšenie nálady po drsnom filme sa do tancovačky bude púšťať reggae, dub, roots a ska z platní selektora Hallidaya (onebloodsound) a celej bandy Respectvibration.

14. marec ani v roku 2011 nepatrí fašistom.

Dátum: Sobota, 29.1.2011
Miesto: Intergalaktická Obluda
Vstup: film zdarma, reggae za 2E
Benefit: Dosť bolo ticha

Raggajungle/Dubstep 26.11.2010 v Oblude

Už tento piatok, 26.11. sa v Oblude rozbieha séria podporných benefitov pre ďalší ročník DOSŤ BOLO TICHA.

Vo vynovenej Oblude sa rozpúta riadny žúr - raggajungle nakladaný s dubstepom naservírujú Duroshik, Cerulo, Jazzcause a Stroho.

Ako príloha sa bude podávať výstava Protikladné spomienky, ktorá zobrazuje bežný život z obdobia slovenského štátu v kontraste so svedectvami ľudí, čo prežili holokaust.

Vy sa bavíte – my Vám chystáme ďalší ročník DOSŤ BOLO TICHA. Tentokrát väčší, lepší, s bohatším programom a guinessovým rekordom.

Dátum: 26.11.2010
Miesto: Intergalaktická Obluda
Čas: 19:00
Vstup: 2 EUR

Víkend 13. a 14. marca bude v Bratislave patriť kultúrnemu protestu proti fašizmu Dosť bolo ticha. Súčasťou podujatia budú výstavy, vernisáže, koncerty, diskusie, podujatí sa zúčastnia poprední umelci, vedci aj občianski aktivisti.

“Bitky sme vyhrali, ale boj proti fašizmu,
proti politickému a kultúrnemu fašizmu, ten trvá.”
Ján Werich po vojne,
december 1945.

Bratislava – Už túto sobotu a nedeľu sa v Bratislave bude konať kultúrna aktivita DOSŤ BOLO TICHA, ktorá je reakciou na pochody a oslavy vojnového Slovenského štátu. “Opäť budeme 14. marca svedkami, ako našu demokraciu, slobodu slova a slobodu zhromažďovania zneužívajú ľudia, ktorí chcú presne tú istú demokraciu s jej základnými princípmi zničiť a otvorene sa hlásia k režimu, ktorý má na svedomí tisíce obetí,” vysvetľuje jeden z organizátorov Juraj Kiss. “Keďže v nedeľu opäť bude fašizmus v uliciach mesta, bude aj náš protest. Ponúknuť máme vždy oveľa viac než to, čo ponúkajú fašisti, jedno, za čo sa schovávajú. Na rozdiel od čiernobieleho videnia sveta sa na našom podujatí podieľa celá škála združení a organizácií, zaujímavých hostí a umelcov, predstavia sa renomovaní hudobníci, výtvarníci aj vedecká obec, talentovaní mladí ľudia aj partizáni spred 70 rokov.”

Kiss je členom združenia Ľudia proti rasizmu, ktoré sa podieľa na tejto apolitickej aktivite spolu s ďalšími organizáciami od Nadácie otvorenej spoločnosti, Dokumentačného strediska holokaustu, Artfora, Židovskej náboženskej obce cez Zväz protifašistických bojovníkov, Slovenský filmový ústav či Ekofórom. Kým minulý rok šlo o celodennú aktivitu, druhý ročník DOSŤ BOLO TICHA bude mať dokonca niektoré akcie už v predprograme, v piatok 12. marca to bude Vinyl párty s DJ-mi Basha, Frenky a Herry v bare u Očka, v sobotu to bude koncert dvojice srbských punkových kapiel LETS GROW a JAIBO! v hudobnom klube Obluda. Ešte pred koncertom sa bude konať diskusia na tému ANTIFAŠIZMUS VTEDY A TERAZ s partizánmi zo Zväzu protifašistických bojovníkov, historikom SAV Ivanom Kamencom, dnešnými aktivistami a hosťami zo zahraničia.

V nedeľu sa začne o 12.00 vernisážou výstavy kresieb karikaturistu Shootyho s názvom NA SLOVENSKU PO SLOVENSKY v Open gallery na Baštovej ulici, následne sa aktivity presunú na Poštovú ulicu. Priamo oproti neonacistickému zhromaždeniu, na Poštovej ulici, sa bude o 12.30 konať ďalšia vernisáž diela KONŠTRUKCIA výtvarníka Martina Piačeka spoločne s brífingom k akcii a originálnou živou inštaláciou PROTIKLADNÉ SPOMIENKY. Obe diela pripomenú hrubú neľudskosť a zvrátenosť totalitného (nielen) vojnového režimu.

“DOSŤ BOLO TICHA je kultúrnym protestom proti fašizmu, ktorý chce poukázať na vôbec každú formu fašizácie spoločnosti, od pomýlencov na neonacistickom zhromaždení na Hodžovom námestí po slabomyseľný vlastenecký zákon. Pod pláštikom veľkých hesiel, fašizmu, nacionalizmu či vlastenectva sa tu opäť rovnako veľa klame, a zámerom celého podujatia je vytvoriť kultúrny protipól k tejto lži,” podotýka spoluorganizátor podujatia, publicista a spisovateľ Peter Getting. Kiss uzaviera: “DOSŤ BOLO TICHA tiež ukazuje, že tento deň sa dá stráviť lepšie než klaňaním sa nad hrobom Jozefa Tisa, odsúdeného za zločiny proti mieru a ľudskosti.”

Medzi ďalšími nedeľnými akciami bude diskusia o demokracii s historikmi, etnológmi, právnikmi a františkánom J. K. Balázsom s názvom PREČO DOVOĽUJEME FAŠIZMUS? v kníhkupectve Artforum, na Baštovej ulici to bude diskusia KDE SI, OBČIANSKA ANGAŽOVANOSŤ? s ochranármi, aktivistami zo skládky z Pezinka či účastníkmi represií z Tichej doliny. Večer bude na výber projekcia digitálne zreštaurovaného filmu Boxer a smrť či súbežne KONCERT v Zichyho paláci, na ktorom predstavia svoje autorské projekty interpreti známi z iných hudobných prostredí, od violončelistu Jozefa Luptáka, gitaristu Marcela Duchoňa po projekt huslistky M. Kaiserovej (husle) a J. Krajčiovej (bicie). Koncert podporia predstavitelia spoločenského života a na záver sa bude podávať šólet.

Nielen vďaka peknému počasiu sa v sobotu 14. marca zhromaždil početný dav na bratislavskom námestí SNP. Práve tu totiž, päť minút pred dvanástou, zorganizovala iniciatíva Bratislavčania povedzme NIE neonacistom pokojnú demonštráciu. Hoci bolo zhromaždenie o 12:30 rozpustené zástupcom mestskej časti Staré mesto, záujem povedať NIE neonacistom, ktorých chceli na oslavu „Slovakštátu“ pochodovať Bratislavou neutíchol. Dôkazom je presun účastníkov demonštrácie z námestia SNP na Poštovú ulicu.

Od skorého rána tam bola naištalovaná výstava Ľuba Stacha – Návrat stratených. Stacho originálnym spôsobom znázornil to, čo sa pred 70-timi rokmi v satelite nacistického Nemecka odohrávalo, a čo v sobotu niektorí oslavovali na neďalekom Hodžovom námestí. Autor výstavy stvárnil tváre obetí režimu, ktorý tu počas existencie slovenského štátu existoval, na kameňoch z lomov, ktoré sa nachádzali v blízkosti koncentračných táborov. Práve do týchto, a im podobných táborov, boli za Slovenského štátu deportovaní židovskí spoluobčania, ktorí „nevyhovovali“ režimu spred 70 rokov.

Výstava Ľuba Stacha - Návrat stratených

Uskutočnila sa v rámci akcie DOSŤ BOLO TICHA, ktorá v sebe spojila aj koncert či diskusie proti fašizmu – s historikmi i členmi protifašistického odboja. Aktivity pod hlavičkou DOSŤ BOLO TICHA zorganizoval publicista Peter Getting s podporou OZ Ľudia proti rasizmu a ďalšími organizáciami či združeniami. Podporu aktivitám vyjadrili aj historici zo Slovenskej akadémie vied, či niektorí umelci. Výstava Návrat stratených vyvolávala počas celého dňa u okoloidúcich rôzne reakcie. Redakor Rádia Expres Sergej Danilov na svojom blogu cituje jedného z organizátorov Juraja Kissa, predsedu občianskeho združenia Ľudia proti rasizmu „Istý pán jeden z kameňov dokonca pobozkal. Iná pani si zase zaspomínala, ako za jej mladosti brali židov – jej susedov – na deportácie a do koncentrákov. Boli aj opačné názory. Jeden z okoloidúcich sa spýtal, či sa hanbia za vlastný štát.“ Kiss s Gettingom vyzdvihli fakt, že ľudia spolu diskutovali.

Pokračoval k svojim

Pán, ktorý sa ľudí okolo výstavy spýtal, či sa hanbia za vlastný štát pokračoval Poštovou ulicou ďalej, smerom na Hodžovo námestie, kde sa pripojil k zhromaždeniu tzv. Nacionalistov za Národ, ktorí neskôr skandovali fašistické pozdravy, na základe čoho bola celá „nacionalistická seansa“ neskôr rozpustená. Dostávame sa k hlavnému bodu ich sobotňajšieho programu soboty 14. marca, k spomínanej seanse na Hodžovom námestí. Z predchádzajúcich riadkov si možno vyvodiť, že tohto stretnutia sa zúčastnili milovníci Slovenského vojnového štátu, ktorý vlastných obyvateľov posielal na smrť a exvodca Slovenskej pospolitosti Marián Kotleba o nich povedal: „My sme slovenskej národnosti, nie židovskej, preto nás to nezaujíma.“ Pred prezidentským palácom sa zišla skupina ľudí nachádzajúca jednotu v uniformite, ktorá je typická pre neonacistickú scénu. Takzvaní národovci boli ovešaní mytologickými znakmi severských náboženstiev, runami, velebili však aj rímsko-katolícku cirkev, hoci práve severania s týmito symbolmi vypaľovali v 10. storočí kresťanské kostoly. Novinár Jakub Filo z Aktuálne.sk si všimol zmätenosť neonacistickej mládeže a píše o nej na svojom blogu. Tieto mytologické znaky boli súčasťou výzdoby konfekčnej značky Thor Steinar, ktorá je obľúbená aj u nacionalistov aj v iných krajinách. Okrem živej módnej prehliadky tohto oblečenia ovplyvneného starou nordickou mytológiou bolo na Hodžovom námestí možné vidieť panoptikum, ktorého živé exponáty boli ako vystrihnuté z neonacistických samizdatov, plagátov alebo fotiek, ktoré si títo „nacionalisti“ veselo vešajú na svoje internetové profily.

Ale sobota, 14. marca 2009, nebola len o oblečení. Bola o zhubnej ideológii, ktoré vešiaky na tieto handry reprezentovali. Je smutné, že priamo pod prezidentským palácom sa konalo, do istého času, pokojné zhromaždenie ľudí, ktorých inklinácia k neonacistom bila ako päsť do očí. Ešte smutnejší je fakt, že samotný obyvateľ tohto paláca, nemal žiadne námietky k tomu, že mu títo fašisti a pseudo-národovci prezentovali svoje názory priamo pod oknami. Bolo by zaujímavé opýtať sa priamo občana číslo 1 na jeho názor ohľadom udalostí spojených so 14. marcom. Predsalen, nevyvoláva vo vás jeho laxný prístup dojem pasivity v tejto otázke, s trochou preháňania možno až dojem tichej podpory? Urobte si sami obraz o tých, ktorí mali možnosť vyjadriť sa, no nevyužili ju. Finále zhromaždenia, ktorému dominovali čierne farby prišlo nečakane rovnako, ako impulz k rozpusteniu tejto maškarády. Priblížme si atmosféru, ktorá na Hodžovom námestí 14. marca panovala.

Nacionalisti alebo neonacisti?

Pred prezidentským palácom sa zhromaždilo asi 400 väčšinou mladých tzv. nacionalistov. Väčšina z nich ale svojím výzorom a správaním pripomínala skôr neonacistov – ťažké topánky, bombery, vyholené hlavy, tetovačky s runami, či nacistickými heslami. Nielen imidžom ich pripomínali, ale aj gestami, ktorými častovali občanov, keď prechádzali okolo výstavy na Poštovej ulici smerom na Hodžovo námestie.

Neonacista na oslavách 14. Marca

Celý cirkus bol o 14:15h pred prezidentským palácom rozpustený. Dôvodom rozpustenia bolo zvolanie gardistického pozdravu „Na stráž!“ bývalým vodcom Slovenskej pospolitosti Mariánom Kotlebom. Ten polícia aj mestská časť Bratislavy Staré mesto vyhodnotili ako podporu fašizmu. Pán Kotleba pozdravom „Na stráž!“ jasne deklaroval pozadie a ducha, v ktorom sa oslavy 70. výročia slovenského štátu niesli. Po Kotlebovom prejave nadobudli udalosti na Hodžovom námestí rýchly spád. Bývalý vodca Slovenskej pospolitosti bol odvedený políciou, no naše bezpečnostné zložky sa neuspokojili len s ním. Rozvášnený dav nacionalistov a neonacistov bol očividne nespokojný s tým, že im polícia odvádza ikonu, čo dospelo k nasadeniu jazdy a ťažkoodencov. Odvedených bolo viac ako 11 osôb. Len tak na okraj, koľko vyšiel tento policajný zásah nás, daňových poplatníkov? Keď tí, čo sa na Hodžovom námestí 14. marca stretli, majú náš národ tak radi, prečo sa správajú tak, aby na nich musel tento národ doplácať? Človek nemusí byť ekonóm, aby si mohol domyslieť, že ako inak, efektívnejšie, by sa tieto peniaze mohli použiť. Možné, a rozumné, vysvetlenie možno nájsť v samotnom dave nacionalistov, ktorý bol tvorený zväčša mládežou, ktorá má okrem historických súvislostí nejasnosti aj v právnych mantineloch vymedzujúcich priebeh občianskeho zhromaždenia. Ale 14. marca nacionalistom očividne nešlo o pokojný priebeh ich akcie, či finančné náklady, ktoré museli byť na zabezpečenie poriadku vynaložené. Išlo predsa o oslavy a tie vždy niečo stoja. Škoda len, že im ich museli zaplatiť aj tí, ktorí ich „lásku“ k vlasti nezdieľajú.

Čerešničku na torte pripravenej z absurdity, ktorej bolo na Hodžovom námestí 14. marca neúrekom, položili nacionalisti pochodom na Martinský cintorín aj napriek rozpusteniu zhromaždenia. Na samotnom mieste posledného odpočinku prezidenta vojnového prezidenta Jozefa Tisa popraveného za vojnové zločiny, si už tieto indivíduá dávali na svoj slovný prejav väčší pozor a tak sa možno aj cielené Kotlebovo „extempóre“ z Hodžovho námestia neopakovalo. V sobotu, 14. marca, sa občania toho istého štátu rozdelili na dve skupiny, s dvoma rôznymi názormi na našu spoločnú históriu. Kým zhromaždenie tých, ktorí si výstavou, koncertom, diskusiami i zhromaždeniami pripomínali zločiny proti ľudskosti , ktoré sa v slovenskom štáte konali na jeho občanoch, nacionalisti a neonacisti poukazovali na jeho kladné stránky, ktoré však sú diskutabilné a nepodložené. Životy, ktoré tento štát zobral niekoľkým desiatkam tisíc obetí, však hovoria jasnou rečou. Je to realita, fakt z učebníc dejepisu. Taktiež spôsob, akým obidve zhromaždenia prebiehali, sa značne odlišuje. Na Poštovej ulici sa zhromaždili ľudia všetkých vekových kategórií, osobnosti kultúrneho a spoločenského života, študenti, ale aj rodiny s malými deťmi, všetci, ktorí dokážu našu históriu vidieť komplexne, aj s negatívami. Na druhej strane, na Hodžovom námestí, sme mohli vidieť zhromaždenie neonacistov a samozvaných nacionalistov, ktorí oslavovali udalosť, ktorá si takúto pompu vôbec nezaslúži. Rozdiel medzi týmito zhromaždeniami možno najlepšie charakterizuje ich samotný priebeh, teda pokojná, kultúrna akcia na Poštovej ulici a policajný zásah voči zhromaždeniu na Hodžovom námestí, ktorý si pseudo nacionalisti podľa úradov vynútili porušením zákona.

Táto reportáž nemá v úmysle vynášať jednostranné súdy nad tými, ktorí si ju prečítajú a nesúhlasia s jej obsahom. Tento článok poskytuje možnosť samostatne vyhodnotiť hodnoty a názory, ktoré to ktoré zhromaždenie 14. marca prezentovalo. Chceme poukázať na pokojný a občiansky princíp iniciatívy Dosť bolo ticha a na zhromaždenie takzvaných nacionalistov, na ktoré sme nedoplatili len finančne(účasť 350 policajtov). Tieto skupiny totiž zneužívajú demokraciu nato, aby oživovali smradľavý pach totality. To odmietame a nikdy nebudeme oslavovať režim, ktorý na smrť posiela vlastných občanov v mene chorej ideológie nacizmu a fašizmu.

Jeden “mladý nacionalista” heiloval smerom k exponátom a návštevníkom výstavy. Dva krát.